Kto sú nebinárni ľudia, za akých sa označujú aj Demi Lovato? Je to výmysel modernej doby alebo ich skutočná identita?

Doporučeno

Sportovkyně jsou často tak podvyživené, že nemají menstruaci. Transvzpěračka na olympiádě v tomto nemá výhodu, vysvětluje vědec 17. července 2021 v 9:30

Niektorí odborníci tvrdia, že sa s nebinárnosťou rodíme, iní sa prikláňajú k názoru, že je výsledkom výchovy a najmä spoločnosti. „Ani psychológovia a sociológovia nemajú konzistentný názor. Ja by som povedala, že je to spojenie oboch týchto možností,“ vraví Filipová. „Aj u mužov a žien, ktorí sú binárni, vstupuje spoločnosť a výchova do toho, ako prežívajú svoj rod. Preberáme správanie z nášho okolia na seba, vyrovnávame sa s tým, čo pre nás znamená byť mužom alebo ženou.“ 

Veľa navyše závisí od toho, k akým informáciám máš prístup. Kedysi ani gayovia a lesby nemali dostatok informácií, ale to neznamená, že svoju sexualitu prežívali inak (stále vnímali, že sú iní než väčšina, a vedeli, kto ich priťahuje). S týmto pohľadom súhlasí aj sexuologička Oľga Jamborová, podľa ktorej má táto „psychodynamická“ teória svoje opodstatnenie.

Sexuálny vývoj podľa lekárky ovplyvňujú aj hormóny, osobnosť, ktorú máme danú geneticky, a naše okolie a výchova. Rovnaká osoba by sa možno v inom prostredí formovala inak, ale to, s akou rodovou identitou sa narodíme, sa prepísať, zmeniť alebo „vyliečiť“ nedá.

Podľa Filipovej sú nebinárne osoby do istej miery závislé od vedomostí, aby vedeli pochopiť a vyjadriť svoje pravé ja. „Ak sa človek nedostane k týmto informáciám a nemá žiadnu podporu, môže byť veľmi ťažké svoju identitu nejako pomenovať. Ten človek to napriek tomu cíti, vie, že nezapadá do tradičných mužských alebo ženských rolí, ale nemá pre to pomenovanie. Nevie to vysvetliť iným a ani sám sebe.“

Táto rodová identita je teda niečo iné než obyčajná otázka biológie. Výskumníčka v Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV Jana Fúsková, ktorá sa špecificky venuje aj ľudskej sexualite a rodovej identite, nám vysvetlila, že to nie je len to, čo vidíš na prvý pohľad. „Je to vnútorné, súvisí so spoločenskými očakávaniami, ktoré sa však časom menia. Nebinárne osoby jednoducho odmietajú delenie na ženský a mužský svet.“ 

Odmietajú ho preto, že sami doň nezapadajú. Nemusia mať pritom žiadny zásadný problém s tým, ak sa niekto stotožňuje s tým, že je žena alebo muž. Dokonca sa tieto kategórie ani nesnažia zmazať, len vytvárajú tú svoju.

Výmysel znudených mladých ľudí?

Ľudia sa často pýtajú (a vnímame to aj v komentároch pod článkami), či nie je nebinárnosť len nejaký výmysel, novodobý rozmar detí, ktoré vyrástli s laptopom v ruke a nevedia, čo od dobroty. Podľa Filipovej nám história napovedá, že to nie je pravda.

S rodovými identitami, ktoré sa nedajú kategorizovať ako muž a žena, sme sa podľa jej slov stretávali už v starovekom Egypte. „Už tam mali kategóriu, ktorá bola v hrubom preklade ako eunuch. Nezahŕňala len ľudí, ktorých my chápeme ako eunuchov (muž, ktorý kastráciou prišiel o semenníky – pozn. red.).“

Podľa vedkyne, ktorá vyučuje rodové štúdiá, máme podobné príklady aj v anglosaských civilizáciách, kde mali špecifické pomenovania pre ľudí, ktorí nezapadali do názvov muž a žena. „V Indii dodnes funguje kategória ľudí, ktorí sú nebinárni alebo trans. Nie je to výmysel 21. storočia, nájdeme ju v rôznych historických zdrojoch.“

S tým, že to nie je ani výmysel, ani choroba, sa stotožňuje aj psychiatrička a sexuologička Oľga Jamborová. Najčastejšie pracuje s transrodovými ľuďmi, s ktorými rieši ich tranzíciu. Pre Refresher povedala, že hoci to je v aktuálnom zozname sexuálnych porúch stále evidované ako porucha, nesúhlasí s týmto zaradením. Súčasná sexuológia pracuje na tom, aby to v najnovšej edícii zoznamu chorôb a porúch už ani nebolo.

Podľa Jamborovej to totiž nie je duševná choroba v pravom zmysle slova. „Sú rôzne teórie. Najbežnejšia je, že sa s tým ľudia narodia,“ vysvetlila nám. Rodová identita sa podľa jej slov formuje už pri plode vplyvom hormónov a prejaví sa po narodení, najneskôr v puberte. „Ale hovoríme aj o psychodynamickej teórii, kde ide o určitý typ experimentovania s vlastnou osobnosťou. Sú také osobnosti, ktoré v rámci poruchy majú problém zapadnúť do škatuľky a odmietajú svoje zaradenie.“ 

Podľa lekárky sú to ojedinelé prípady a je potrebné vylúčiť to podrobnou lekárskou analýzou. Dá sa s tým potom terapeuticky pracovať tak, aby bol človek schopný žiť plnohodnotný život.

Bez ohľadu na to však lekárka hovorí, že túto identitu treba rešpektovať. Pre mnohé nebinárne osoby nemusí ani predstavovať taký problém, aby ho museli riešiť v psychologickej či sexuologickej poradni. Ale aj keď za ňou niekto s poruchou osobnosti príde, nesnaží sa ju nasilu zaradiť do tradičných škatuliek. „V prvom rade to treba rešpektovať, netreba to zosmiešňovať alebo bagatelizovať.“

Tí, ktorí sa s tým trápia alebo sa v dôsledku toho cítia vylučovaní zo spoločnosti, by podľa nej mali vyhľadať odbornú pomoc. Ale nie na nejakú zastaranú liečbu podobnú konverzii homosexuálov. „Vždy musíme terapeuticky pracovať s človekom tak, aby sa s tým on sám stotožnil. Nemôžeme človeka prerábať, nedá sa to. Musíme ho len naučiť prijať samého seba. To, že má niekto inú identitu, neznamená, že je duševne chorý.“

Extrémny liberalizmus

Keď ženy začali nosiť nohavice, tiež sa ľudia pýtali, či to už nie je príliš, pripomína nám históriu ženskej emancipácie Petra Filipová. Táto otázka sa opakovala aj pri možnosti voliť u žien alebo pri ľudských právach LGBT ľudí. „Historicky sa ukazuje, že odpoveďou na otázku je nie. Žiadna z týchto zmien nepriniesla tragické následky či rozpad spoločnosti. Vo väčšej miere táto otázka súvisí s vlastným pohodlím,“ povedala pre Refresher.

Doporučeno

Manželé Vlasta s Michaelou nosí oba dámské šaty. Důležitá je pro ně svoboda a radost ze života (Rozhovor) 16. září 2021 v 18:35

Keď nám niekto naruší zaužívané spôsoby myslenia, vyžaduje to mentálnu prácu a nie každý človek je ochotný venovať sa jej. „Až toľko úsilia to nechce, akceptovať to, čo niekto hovorí o svojej identite a svojom prežívaní. Ak si niekto nevie predstaviť iné prežívanie svojej identity, je to úplne v poriadku, každý prežíva veci inak. Stačí byť tolerantný.“ 

S jej názorom sa stotožňuje aj Fúsková, ktorá nám povedala, že nevidí dôvod nerešpektovať niečiu vnútornú identitu. Je to podobné ako s preferenciou pri mene: ak chceš byť Jana a nie Janka, pre tvoje okolie nie je prakticky žiadnou námahou, aby ti tak hovorilo. 

Ľudia, ktorí sú nebinárni, majú už aj tak zložitú komunikáciu s ostatnými ľuďmi. Musia vysvetľovať svoju identitu, stretávajú sa s nepochopením, až ohrozovaním zo strany tých, ktorí to nechcú akceptovať.

Spôsobuje to problémy v rodine podobné ľuďom z LGBT komunity. „Nie je to teda vec, ktorú si človek vyberie pre zábavu alebo pozornosť,“ upozorňuje Filipová. Pozornosť síce príde, ale často negatívna. „Žiaden človek by si zrejme dobrovoľne nevymýšľal niečo, čo mu prinesie negatívne zážitky.“

Doporučeno

Dobrovolně hendikepovaní: touží přijít o zdravou končetinu nebo ochrnout. Pravdu často neodhalí ani vlastní rodině 30. července 2021 v 14:30

Kam nás pustí slovenčina?

Najtvrdším orieškom v slovenčine je jej závislosť od rodov, ktorá znemožňuje hovoriť o nebinárnych osobách a zároveň ich konštantne neurážať. Aj preto sa zdá využitie množného čísla vhodnejším riešením (hovoríme o nich, aj keď je to jeden človek). Nebinárne osoby sa dávajú oslovovať ako „oni“ alebo „ono“. Príklad nájdeš aj v rozhovore z dielne českej redakcie Refresheru s ekoaktivistkom Alžbetom.

K tejto forme sa prikláňa aj Filipová. „Ak je to blízky človek, tak sa môžeme opýtať, ako preferujú byť označovaní. Nie je to homogénna skupina, nerozmýšľajú všetci rovnako: sú takí, ktorým nevadí ani on, ani ona, ďalší preferujú plurál alebo majú inú preferenciu.“ Samozrejme, gramatika ťa tak ďaleko nepustí.

Hovoriť o jednej osobe v množnom čísle je stále nespisovné. Jediné, na čo sa môžeme spoľahnúť, je fakt, že jazyk je dynamický a po stáročia sa vždy menil a prispôsoboval spoločnosti. Nie je vytesaný do kameňa a je celkom možné, že aj v tomto ohľade sa časom zmení. Na názor sme sa opýtali aj odborníkov z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra.

Podľa Judity Páleníkovej z jazykovej poradne JÚĽŠ je táto otázka stále predmetom diskusie odborníkov. Jazykovedci musia zistiť aj reálne potreby nebinárnych osôb, ale aj postoje verejnosti k tejto otázke. Dôležité je aj to, ako sa to v praxi bude v slovenčine medzi ľuďmi využívať. „Objavujú sa aj niektoré návrhy na vyjadrovanie neutrálneho gramatického rodu v slovenskom jazyku (napr. Nevieš, čo robilo Alex predvčerom? – Bola som za učiteľstvom a te sa ma zastalo), ktoré sú však zatiaľ len návrhmi,“ odpovedala nám Páleníková.

Ani len ľudia, ktorí sa zhodujú v presvedčení o spoločenskej potrebe „bezrodu“, sa nevedia dohodnúť na tom, ako by sa táto potreba mohla vyriešiť. Podľa Páleníkovej je prvou inštitúciou, ktorá k tomu musí zaujať stanovisko, ministerstvo vnútra. To má v agende aj matriky a vydávanie osobných dokumentov. „Otázka oficiálneho používania rodovo neutrálneho mena sa riešila najprv legislatívne na pôde Ministerstva vnútra SR,“ pripomína.